Žiaden kráľ, svätec ani bojovník. Slováci si za svoj národný symbol zvolili zbojníka. Jura Jánošíka, ktorého výročie narodenia si pripomíname koncom januára. Okolo najslávnejšieho slovenského rebela koluje množstvo legiend a povier. Bohatým bral a chudobným dával, napokon ho však údajne zradila miska hrachu. No je to všetko naozaj tak? Čo ak veríme výmyslom? 

Dobrá správa je, že odvážny Terchovčan Juraj Jánošík skutočne existoval. No ostatné mýty a povery, ktoré medzi ľuďmi kolujú dodnes, podľa historikov nemajú až tak reálny základ, ako by sa mohlo zdať. Čo je teda pravda, prikreslená pravda a čo výmysel?

Medzinárodný gang

Ak veríte tomu, že Jánošíkovu družinu tvorili čistí Slováci, omyl. Dvadsať chlapov rôzneho veku – pričom najmladší mal šestnásť a najstarší takmer päťdesiat – boli z Horných Kysúc, Moravy či Poľska. V týchto lokalitách skupina pôsobila, zbojnícke podnikanie skutočne rozšírila i za hranice Slovenska. To môže byť dôvod, prečo si ho poľské ľudové povesti privlastňujú.

Vysoký švihák či tlstý lotor?

Šarmantný vysoký tridsiatnik, zvodné vrkoče, ktoré vytŕčajú spod klobúka. V ruke mohutná valaška a drsný pohľad v očiach. Keď zreve jeho: “Bohu dušu a mne dukáty,” všetci strachom cúvnu späť. No skutočne? Bol búrlivák s turbulentným životom naozaj tak atraktívny, ako vám jeho výzor ponúkne vyhľadávač Google?

Bohužiaľ, asi nie. Žiadna zachovaná historická listina neopisuje Jánošíkov výzor. Ikonické zobrazenie, aké poznáme, je podľa viacerých historikov len domnienkou, ktorú Slováci obliekli do pekného terchovského kroja. Či bol Jánošík naozaj chlap ako hora, či naozaj nosil vrkoče, z ktorých bohaté paničky omdlievali, nie je potvrdené. Isté je, že nosil klobúk a valašku. Tú môžete vidieť v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Chudobným dával… Naozaj?

Bohatým bral, chudobným dával. Vždy na strane slabších sa Jánošík dostal do histórie ako symbol boja proti útlaku a nespravodlivosti. I tu však legendy zveličujú, pravda o bývalom zbehovi je totiž oveľa drsnejšia, ako by ste čakali.

Do nelegálneho “biznisu” zatiahol Jánošíka práve jeho zbojnícky kolega Uhorčík. Začali s pašovaním koní, až neskôr, keď Uhorčík zavesil nelegálne obchody na klinec, velil družine Jánošík. Zmenil stratégiu a z pašovania koní sa sústredil na prepadávanie ľudí. Skupina prepadávala vopred vyhliadnutých kupcov, sedliakov, farárov či farárky, prípadne remeselníkov idúcich na jarmok. Na skutočnú “smotánku” si však netrúfli. Zbíjanie trvalo iba dva roky a ulúpenú korisť družina buď medzi sebou rozdelila, alebo schovala na rôzne miesta v horách. S chudobnými sa podeliť nemohli – i oni by sa stali ihneď podozrivými.

Osudným sa mu stal prepad bohatej vdovy, ktorá sa vracala v koči do Liptova. Medzi Važcom a Východnou ju Jánošík ozbíjal a cennosti ukryl v Štrbe. Ukradol zbrane, dve parochne, oblečenie, cennosti, drahé gombíky a peniaze. Vdova sa však nedala. Zažalovala liptovskú župu a tá jej musela vyplatiť odškodné. Pohár trpezlivosti úradníkov tým pretiekol. Misia: Hľadá sa Jánošík – sa začala.

Môže za to hrach?

Omyl. Legenda o tom, že Jánošíka vlastne chytila stará baba, ktorá mu pod nohy nasypala hrach, je mýtus.

Jánošíka vtedajší drábi riadne chytili, uväznili a o niekoľko dní absolvoval súdny proces. Poprava zavesením na hák pochádza z Japonska a patrila medzi najbolestivejšie formy smrti. Obvinenému roztiahli nohy, napichli na hák a telo zavesili nad jamu. Hák sa pomaly, pod váhou tela, zabodával do vnútorných orgánov a človek tak zomieral krutou a dlhou smrťou. Jánošíka však popravili podobne – zapichnutím háka pod rebro.

Rozsudok smrti nad Jurajom Jánošíkom, 17.marca 1713

Nech už bol Jánošík akýkoľvek, jedno je isté. Stal sa pevnou súčasťou našej histórie. Dodnes z jeho slávy čerpá nielen turistický, ale i potravinársky a hoteliérsky priemysel a slovo Jánošík sa predáva samé. Okrem toho, že sa stal symbolom aj pre niektoré politické strany. Ale to už je iný príbeh…

Zdroj: www.slavorum.org, www.wikipedia.org, www.pravda.sk, www.magistra-historia.sk  | Foto: www.youtube.com, www.wikimedia.org